BOŽE, MÁ TO VÔBEC NEJAKÝ ZMYSEL?

            Guy Gilbertovi sudca zveril do výchovnej starostlivosti jedného nezvládnuteľného mladíka. Veľmi ho prosil, aby sa ho ujal.
            V stanovenú hodinu sa mal Guy s mladíkom stretnúť na letisku. Guy hneď zaznamenal agresívny pohľad podobný pohľadu mladého býčka chystajúceho sa k útoku. Keď tlačil vozík s batožinou, poprosil mladíka, aby mu pomohol. Zápal šľachy na ruke mu pri tejto činnosti spôsoboval nepríjemnú bolesť. „Vylez mi na hrb,“ okamžite zareagoval chlapec. Guy naliehal. Nakoniec mladík vzal vozík, ale obaja už boli z prvého vzájomného rozhovoru znechutení. Spolu s nimi kráčala bývalá mladíkova vychovávateľka. Poprosila ho: „Prosím vás, ujmite sa ho. Nikto ho nechce.“ Guy chápal, prečo. Keď chlapec prišiel do komunity medzi ostatných, veľmi skoro ho všetci mali plné zuby.
            Guy o svojej práci kňaza a vychovávateľa mladých delikventov hovorí: „Kvôli svojim mladým veľa trpím. Ale mám istotu, že táto služba je mi daná od Boha. Aj tých, ktorí nám v živote spôsobujú najväčšie trápenie, nám stavia do cesty Boh, aby sme sa i my sami posunuli ďalej. Mladí pouliční darebáci ma vedú k tomu, aby som v ich výkrikoch nachádzal Boha.“
            Keď po čase Guy každý mesiac prilietal na letisko do Marignanu, vždy ho tam čakala a vítala skupinka mladých. Ale vždy to bol len jeden, vždy ten istý, ktorý Guyovi pred príletom pripravil vozík a potom sa mu postaral o batožinu. Jeho prežiarené oči, ktoré sa naučili pozerať priamo z tváre do tváre, hovorili, že to všetko malo svoj zmysel.        

Ja sa jednoducho každý deň za všetkých modlím. Keď stretnem človeka, už sa zaňho modlím, čo mi pomáha pri kontakte s ním. Mám zásadu, že každého prijímam ako osobu, ktorú mi posiela Kristus, ako niekoho, koho mi dal a zároveň mi ho zveril.
                                                                                                                                 Ján Pavol II.